Je jedným zo sviatkov, ktoré (trochu neférovo) voláme aj „prežitky komunizmu“. Komunistický režim sa však paradoxne snažil o to, aby sa o jeho vzniku a pôvode nehovorilo. Síce sa aj u nás slávil s veľkou noblesou a v podstate povinne, no málokto vedel, prečo ho vlastne oslavujeme. Dôvod bol prostý – vznikol na Západe, v kapitalistickej krajine za „veľkou mlákou“ a to stačilo na to, aby bol považovaný za podozrivý.
Čo všetko je znamená to naše „MDŽko“? Ako vzniklo a čo spôsobilo? Poďme si v tom urobiť poriadok raz a navždy.
(Ne)želaný sviatok
V skutočnosti si ale vôbec nezaslúži, aby sa o ňom rozprávalo s akýmkoľvek negatívnym podtónom. Komunistický režim sa rôznym spôsobom snažil zakryť to, čo sa vlastne oslavuje. Jeho predstavitelia nechceli, aby sa ľudia dozvedeli, že práve v opovrhovaných kapitalistických krajinách vznikajú nezávislé odbory, ľudia legálne demonštrujú, vynucujú si zlepšenie svojich pracovných alebo životných podmienok.
Nemenej sa snažili zakryť to, že pracovníci sa odhodlajú žalovať vedenie továrne, kde pracujú a dokonca vyhrajú súdny spor. Nechceli aby ľudia vedeli, že na Západe sa ľudia schádzajú a vykrikujú protivládne heslá, či publikujú protivládne noviny, že je možné získať vysoké odškodné za pracovný úraz.
Toto všetko bolo naozaj možné a reálne. Nie však v krajinách mimo kapitalistického sveta. Čo znamenal tento deň mimo krajín sovietskeho bloku? Prečo ho oslavujeme dodnes a vôbec si nezaslúži pejoratívny prívlastok?
Jar prebúdza odhodlanie žien
Vznik Dňa žien je spojený s uvoľňovaním pomerov v spoločnosti na prelome koncom 19. storočia. Myšlienky usporiadať koordinované akcie ku zlepšeniu pracovných podmienok žien sa začali realizovať už na prelome 19. a 20. storočia, v nadväznosti na staršie tradície demonštrujúcich robotníčok v textilných továrňach.
Feministické hnutia, najmä v Amerike a západnej Európe, v tom čase silneli a čoraz dôraznejšie presadzovali zrovnoprávnenie postavenia žien v spoločnosti. 8. marca 1857 sa zamestnankyne viacerých miestnych textilných fabrík vydali do ulíc New Yorku, hlásajúc svoje požiadavky na zlepšenie pracovných podmienok, ako aj zvýšenie platov. Polícia dav zúčastnených žien rozohnala násilným útokom, čím však len priliala olej do ohňa. Ženy to neodradilo, naopak, ich hnutie silnelo a na intenzite začali naberať aj ich protesty.
O dva mesiace neskôr vzniklo dokonca prvé odborové združenie šičiek z tovární. Protestné pochody žien začali naberať masovejší charakter. V roku 1908, v tento dodnes oslavovaný marcový deň, pochodovalo za svoje práva už 15 000 žien. Postupne začali k požiadavkám o pracovných podmienkach pribúdať aj politické požiadavky, ako napr. získanie volebného práva.
Prvý Medzinárodný deň žien bol vyhlásený členkami Socialistickej strany Ameriky v roku 1909 na 28. február, neskôr to malo byť vždy v poslednú nedeľu vo februári. V skutočnosti nebol žiadnou oslavou s kyticou a sladkosťou v rukách, ako je to dnes. Ženy v tento deň mali vyjsť do ulíc a bojovať za svoje práva, a postavenie v spoločnosti. Fixný dátum sa však nepodarilo stanoviť ani v priebehu nasledujúcich rokov. Požiadaviek zo strany žien pribúdalo. Rozšírili sa napr. aj o právo žien na vzdelávanie v učňovských školách alebo o ich právo na rovnaký plat za rovnakú prácu ako muži.
Zlomový bod – tragédia v newyorskej továrni
Stáva sa, že práve tragické udalosti predchádzajú zlomovým okamihom v dosiahnutí cieľa. Rovnako to bolo aj pri vzniku tohto sviatku. 25. marca v roku 1911 sa stala tragédia, ktorá otriasla verejnou mienkou. V tento deň vypukol v newyorskej továrni Triangle Factory v centre mesta na 8. až 10. poschodí továrenskej budovy požiar. Pracovné a bezpečnostné podmienky v tejto továrni boli mizerné. V halách plných horľavých podmienok bolo povolené fajčenie, na svietenie slúžili otvorené plynové horáky, chýbali hasiace prístroje a jeden z dvoch východov bol trvalo zablokovaný.
V osudný deň pred otvoreným východom šľahali plamene a zablokoval sa aj nákladný výťah. Mnoho žien, v snahe vyslobodiť sa z horúceho pekla, sa pokúšalo zachrániť skokom z okna. Nemali však žiadnu šancu prežiť, rovnako ako ostatní ľudia z horiacich poschodí. Tento deň si vyžiadal 146 ľudských životov, prevažne žien.
Tragickosť tejto udalosti však paradoxne posilnila feministické hnutie. Práve v tejto továrni pracovalo viac ako 400 žien, väčšinou prisťahovalkýň z rôznych krajín Európy. Pracovné podmienky ich 14-hodinového pracovného dňa neboli veľmi priateľské.
Výsledky vyšetrovania príčin tragédie ukázali, že v budove horelo už niekoľkokrát, že v továrni sa nedodržiavali predpisy pracovnej hygieny a bezpečnosti. Miestna pobočka textilných odborov vyvíjala tlak, aby boli príčiny požiaru dôkladne vyšetrené a potrestané.
Do mesiaca po požiari bola štátnym guvernérom vymenovaná vyšetrovacia komisia pre továrne. Jej výkonnou tajomníčkou sa stala Francis Perkinsonová (náhodná svedkyňa požiaru), ktorá sa neskôr stala ministerkou práce vlády F.D.Roosevelta (v dejinách USA vôbec prvou ženou – ministerkou).
„Ruský koreň“ tradície MDŽ
Nasledujúce roky sa téma pracovných podmienok a bezpečnosti v práci stala kľúčovou v rámci všetkých demonštrácií počas Dňa žien, ako v Amerike, tak aj v Európe. Hoci za iných podmienok ako v západnom svete, ženské hnutie začalo silnieť aj v cárskom Rusku a ženy sa rovnako snažili presadiť svoje práva. Prvýkrát sa výraznejšie prejavili v roku 1913, dôležitým medzníkom však bola prvá svetová vojna.
Rusko bolo zasiahnuté tvrdou ranou. Vojnové roky si vyžiadali veľký počet obetí a jeho hospodárstvo totálne skolabovalo. Chýbali základné potraviny, palivo a oblečenie. Vtedy vyšli do ulíc petrohradské ženy s heslom: Chlieb a mier! Protest žien v Rusku bol naplánovaný na 23. februára 1917, čo v našom kalendári pripadá na 8. marec.
Kvôli krutej zime sa predpokladalo, že plánovaný štrajk nebude mať potrebnú podporu. Už v prvý deň sa však v uliciach Petrohradu zhromaždili davy žien žiadajúce okamžité ukončenie vojny a obnovenie zásobovania. Protesty sa opakovali a prerástli do známej februárovej revolúcie. Z nej vzišla dočasná vláda. Medzi prvé zákony, ktoré prijala, patrilo aj všeobecné volebné právo, platné rovnako pre mužov aj ženy.
Je zaujímavé, v akom štýle sa neskôr niesli oslavy tohto dňa vo východnom bloku a ako sa stali populistickým nástrojom v rukách komunistického režimu. Každý rok 8. marca prebiehal tento deň akoby podľa šablóny v každej továrni, v meste či obci.
Nesmeli chýbať príhovory vysokých funkcionárov, oslavy socialistickej práce a pracovníčky, ktoré boli základom hospodárstva krajiny. Rozdávali sa karafiáty, klinčeky a trebárs aj bonboniéra. Ženy v domácnosti, starajúce sa o deti, boli politikmi zvelebované. Oslavovalo sa doslova preto, aby ženy mali pocit, že režimu na nich záleží a sú jeho dôležitou súčasťou.
Jar ženských práv
Väčšina prelomových udalostí spojených so ženským hnutím, s bojom za ich práva a postavenie v spoločnosti, sa udiala vo februárových resp. marcových dňoch. Hoci boli plánované len ako spomienkové akcie, zvyčajne prerástli do masových zhromaždení a priniesli historické zmeny.
V roku 1975 sa na pôde OSN rozhodlo, že práve 8. marec bude celosvetovo oficiálne oslavovaný ako Medzinárodný deň žien. So svojím historickým významom pre boj za práva žien po celom svete nám má pripomínať, že stále ešte existujú krajiny, kde ženy nedisponujú ani základnými právami. MDŽ je udalosťou, počas ktorej máme myslieť na všetky ženy rôznych vekových kategórií, náboženstiev a rasy.
Zároveň je v tejto súvislosti potrebné hovoriť aj o kontroverzných témach týkajúcich sa práv žien ako napr.: právo na bezpečnosť, právo na nezmrzačenie z dôvodu „tradície“, právo na vzdelanie, právo na zárobok alebo výchovu detí, alebo vôbec, základné právo na život.
Je to zarážajúce, ale aj dnes nie sú tieto práva samozrejmosťou vo všetkých krajinách, kultúrach alebo náboženstvách. Ženám sú ich práva odopierané. To, čo je v niektorých krajinách pre ženy samozrejmé, v iných je len nepredstaviteľným snom. V niektorých štátoch sa táto téma spája v rovine zrovnoprávnenia vyšších princípov, ako napr. rovnaké platové podmienky v odvetviach pre obe pohlavia.
Každý máme vo svojom živote ženu, ktorá je pre nás výnimočná a dôležitá. Práve v tento deň jej to môžete pripomenúť nenahraditeľným originálom – nádhernou kyticou.